Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Posledné želanie

3. 6. 2011

Posledné želanie

 

(Ako málo stačí – urobiť druhého šťastným)

 

 

26-ročná matka uprene hľadela na svojho šesťročného synčeka, ktorý umieral na leukémiu. Srdce mala plné smútku a bolesti, ale napriek tomu – ako každý rodič – cítila silné odhodlanie. Priala si, aby jej syn vyrástol a splnili se mu jeho sny... Teraz to už ale nebolo možné. Leukémia to rozhodla za ňu. Ona si však aj napriek tomu priala, aby sa jej synovi jeho sny splnili. Vzala ho teda za ruku a spýtala sa:

„Synček, rozmýšľal si niekedy, čím by chcel byť, keď vyrastieš? Mal si niekedy nejaké prianie, čo by si chcel v živote robiť?“

„Mami, vždy som chcel byť požiarnikom, až vyrastiem.“

Mama se na neho usmiala a povedala: „Dobre. Uvidíme, či sa nám podarí tvoj sen splniť.“

Hneď v ten deň zašla na miestnu požiarnu stanicu v Brisbane, kde stretla požiarnika Boba, ktorý mal srdce veľké ako samotný Queensland. Vysvetlila mu posledné prianie jej syna a poprosila, či by bolo možné previezť jej 6-ročného synčeka v požiarnom aute okolo ulice.

Požiarnik Bob povedal: „My môžeme urobiť oveľa viac. Ak bude váš syn pripravený v stredu ráno o 7 hodine, vymenujeme ho čestným požiarnikom celého dňa. Zostane s nami na základni, bude s nami jesť a v plnej paráde jazdiť na všetky výjazdy! A keď nám dáte jeho miery, necháme mu vyrobiť naozajstnú uniformu, pravý požiarnicky klobúk so znakom Queeslandskej záchrannej a požiarnej stanice, žltý gumový kabát rovnaký ako nosíme my a gumové čižmy. Vyrába sa priamo tu v Brisbane, takže to bude všetko rýchlo hotové.“

O tri dny neskôr požiarnik Bob vyzdvihol Bena, obliekol ho do jeho požiarnej uniformy a odprevadil ho z nemocničného lôžka k čakajúcemu požiarnému špeciálu. Ben si mohol sadnúť na predné sedadlo a pomôcť ho riadiť na stanicu. Bol v siedmom nebi. V ten deň boli v Brisbane tri požiarne poplachy. Ben se zúčastnil všetkých troch zásahov a riadil tri rôzne požiarne autá. Okrem toho ho natáčali na filmový záznam pre miestny spravodajský kanál.

Splnený sen, nesmierna láska a ohromná pozornosť, ktorá mu bola venovaná, zapôsobili na Bena tak hlboko, že žil ešte dalšie tri mesiace – dlhšie, než všetci lekári považovali za možné.

Raz v noci jeho vitálne funkcie začali dramaticky klesať. Vrchná sestra, ktorá verila, že by nikto nemal umierať sám a opustený, začala do nemocnice volať rodinných príslušníkov. Naraz si spomenula na deň, ktorý Ben strávil ako člen požiarneho zboru a zavolala aj na požiarnu stanicu. Požiadala, či by bolo možné, aby se jeden z požiarnikov dostavil v uniforme do nemocnice k Benovi a či by mohol stáť u neho ako čestná stráž v jeho poslednej chvíli.

Služiaci dôstojník odpovedal: „My môžeme urobiť oveľa viac! Budeme tam do 5 minút! Máme len malú prosbu. Keď budete počuť požiarne sirény a vidieť blikajúce svetlá, môžete prosím oznámiť v rádiu, že sa nejedná o žiadny požiar, že to len Hasičský záchranný zbor prichádza naposledy vzdať česť jednému z jeho najlepších členov. A môžete, prosím, nechať otvorené okno do jeho izby?“

O 5 minut neskôr za zvuku sirén a svetiel dorazilo požiarne auto, vysunulo rebrík do otvoreného okna Benovej izby na 3 poschodí a 16 požiarnikov v plnej výzbroji vstúpilo dovnútra. S dovolením jeho mamy ho objali, držali ho a povedali mu, ako veľmi ho majú radi.

Ben pozrel na veliteľa a z posledných síl povedal: „Veliteľ, je zo mňa už skutočne požiarnik?“

„Ano, Ben, si veľkým požiarnikom a najvyšší veliteľ drží tvoju ruku,“ povedal dôstojník.

S týmito slovami sa Ben usmial a povedal: „Ja viem, držal ma za ruku celý deň a anjeli mi spievali.“

A naposledy zavrel svoje oči...

 

(zdroj: internet)

 

 

 
Reklama