Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Pôst je zmilovanie a milosrdenstvo - Benedikt XVI.

17. 2. 2010

 

Pôst je zmilovanie a milosrdenstvo

 

Ježiš pred zástupmi

Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi,

lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. (Mt 9,36)

Rozmnoženie chleba

Ježiš... povedal: „Ľúto mi je zástupu,

lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť.

A nechcem ich prepustiť hladných,

aby nepoomdlievali na ceste.“ (Mt 15,32)

Vzkriesenie syna naimskej vdovy

Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto

a povedal jej: „Neplač!“ (Lk 7,13)

Milosrdný Samaritán

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán

a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. (Lk 10,33)

Milosrdný otec a márnotratný syn

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec,

a bolo mu ho ľúto. (Lk 15,20)

 

Drahí bratia a sestry,

Pôstne obdobie je osobitne vhodným časom na vnútorné putovanie k tomu, ktorý je prameňom milosrdenstva. Je to putovanie, počas ktorého nás on sám sprevádza na ceste cez púšť našej biedy a dáva nám silu na ceste k hlbokej veľkonočnej radosti. Boh sa o nás stará a posilňuje nás aj v „tmavej doline“ – o ktorej hovorí žalmista (Ž 23, 4) –, keď nám pokušiteľ našepkáva, aby sme odhodili odvahu alebo sa klamne spoliehali na dielo našich rúk.

Áno, i dnes Pán počuje volanie zástupov, ktoré sú hladné po radosti, pokoji a láske. Cítia sa opustené, ako v každej epoche. Avšak Boh nedovolí, aby temnota hrôzy neobmedzene vládla uprostred zúfalej biedy, opustenosti, násilia a hladu, ktoré bez rozdielu postihujú starých, dospelých i deti. Ako napísal môj milovaný predchodca Ján Pavol II., v skutočnosti jestvuje „Božia miera vymedzená zlu“ a najmä je tu jeho milosrdenstvo (Pamäť a identita, s. 24 a nasl.).

To všetko ma priviedlo k tomu, aby som za motto tohto posolstva vybral evanjeliový text: „Keď [Ježiš] videl zástupy, zľutoval sa nad nimi“ (Mt 9, 36). V jeho svetle sa totiž chcem zamýšľať nad otázkou, o ktorej sa v dnešných časoch veľa diskutuje, a tou je otázka rozvoja.

I dnes sa Kristus s pohnutím pozerá na ľudí a národy. Hľadí na nich s vedomím, že v Božom pláne sú povolaní na spásu. Ježiš pozná prekážky, ktoré bránia tomuto plánu, súcití so zástupmi a rozhodne sa brániť svoje ovečky pred vlkmi aj za cenu vlastného života. Týmto pohľadom objíma jednotlivcov i zástupy a všetkých odovzdáva Otcovi, pričom seba samého ponúka ako zmiernu obetu.

Vo svetle tejto veľkonočnej pravdy Cirkev vie, že ak chce napomôcť celkový rozvoj, musí pripodobniť svoj pohľad Ježišovmu. Odpoveď na materiálne a sociálne podmienky ľudí nemôže byť totiž v žiadnom prípade odtrhnutá od splnenia hlbokých túžob ich srdca. To je v našej dobe veľkých zmien potrebné zdôrazniť o to viac, o čo silnejšie pociťujeme živú a naliehavú zodpovednosť za chudobných vo svete.

Už môj ctený predchodca Pavol VI. označil zaostávajúci rozvoj za spreneveru ľudskosti. V encyklike Populorum progressio uviedol, že príčinou tohto zaostávania je „hmotný nedostatok tých, ktorí nemajú ani životné minimum, a mravný nedostatok tých, ktorých okliešťuje sebectvo, (...) zotročujúce štruktúry, nech už majú svoj pôvod v zneužívaní vlastníctva alebo v zneužívaní moci, vo vykorisťovaní pracujúcich alebo v nespravodlivých transakciách“ (21). Ako liek proti tomuto zlu odporučil nielen „rastúcu úctu k dôstojnosti blížneho, smerovanie k duchu chudoby, spoluprácu na spoločnom dobre, úsilie o mier“, ale aj „uznávanie najvyšších hodnôt a Boha, ktorý je ich zdrojom a cieľom“ (tamže). V tomto zmysle neváhal zdôrazniť, že prvoradá je „viera, Boží dar prijatý dobrou vôľou človeka, a jednota v Kristovej láske“ (tamže).

Ježišov pohľad nám teda ponúka pravú náplň na „úplný humanizmus“, ktorý podľa Pavla VI. spočíva v „integrálnom rozvoji každého človeka a všetkých ľudí“ (tamže, 42). Preto najdôležitejší príspevok Cirkvi k rozvoju ľudí a národov nespočíva v poskytnutí materiálnych prostriedkov alebo technických riešení, ale v ohlasovaní Kristovej pravdy, ktorá vychováva svedomie a učí o pravej hodnote človeka i jeho práce, pričom napomáha budovanie kultúry a prináša odpovede na všetky opravdivé otázky človeka.

Zoči-voči desivým výzvam chudoby sú mnohí ľudia vo svojej ľahostajnosti a uzavretosti vo vlastnom egoizme v neospravedlniteľnom protiklade ku Kristovmu pohľadu. Pôsty a almužny, ktoré spolu s modlitbou odporúča Cirkev najmä v Pôstnom období, sú vhodným spôsobom, ako sa zjednotiť s Kristovým pohľadom. Príklady svätých a mnohé skúsenosti z misií, ktoré charakterizujú dejiny Cirkvi, sú cenným poukázaním na to, ako sa dá podporiť rozvoj. Aj dnes, v období globálnej závislosti, možno konštatovať, že darovanie sa druhému človeku, ktoré je prejavom lásky, nemôže nahradiť žiadny ekonomický, sociálny ani politický projekt. Kto koná podľa takejto logiky evanjelia, prežíva vieru ako priateľstvo s Bohom, ktorý sa stal človekom, a tak ako on sa ujíma materiálnych a duchovných potrieb blížneho. Pritom na neho hľadí ako na nesmierne tajomstvo, hodné bezhraničnej starostlivosti a pozornosti. Vie, že kto nedáva Boha, dáva príliš málo, ako povedala blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty: „Najväčšou biedou národov je, že nepoznajú Krista.“ Preto im treba umožniť nájsť Boha v milosrdnej tvári Krista; bez tejto perspektívy sa spoločenstvo národov nebuduje na pevnom základe.

Vďaka mužom a ženám poslušným Duchu Svätému vzniklo v Cirkvi veľa diel založených na láske k blížnemu. Napomohli tak rozvoj nemocníc, univerzít, odborných škôl, malých podnikov. Založili tieto diela preto, lebo sa nechali inšpirovať evanjeliovým posolstvom; oveľa skôr ako ostatné spoločenské inštitúcie dokázali, že majú skutočný záujem o človeka. Tieto iniciatívy aj v súčasnosti ukazujú cestu, ktorá môže viesť svet ku globalizácii zameranej na skutočné dobro človeka a tak smerujúcej k pravému pokoju. Cirkev, súcitiaca so zástupmi podobne ako Ježiš, považuje aj dnes za svoju najvlastnejšiu úlohu požadovať od zodpovedných v politike i od tých, ktorí majú na starosti ekonomiku a financie, aby napomáhali rozvoj rešpektujúci dôstojnosť každého človeka. Dôležitým skúšobným kameňom tohto úsilia je opravdivá náboženská sloboda – nielen ako možnosť ohlasovať a sláviť Kristove tajomstvá, ale aj ako slobodný priestor na spoločné budovanie sveta založeného na láske k blížnemu. Takémuto úsiliu slúži aj zohľadnenie ústrednej úlohy, akú zohrávajú pravé náboženské hodnoty v živote ľudí, keď ide o odpoveď na ich najhlbšie otázky a o etickú zodpovednosť na osobnej i spoločenskej úrovni. Na základe tohto kritéria sa kresťania učia múdro posudzovať aj vládne programy.

Nemôžeme zatvárať oči pred chybami, ktorých sa v dejinách dopustili mnohí nazývajúci sa Ježišovými učeníkmi. Nezriedka sa pritom pod ťarchou vážnych problémov domnievali, že najskôr treba zlepšiť svet a až potom myslieť na nebo. Pod veľkým tlakom vzniká totiž pokušenie myslieť si, že  človek musí najskôr zmeniť vonkajšie štruktúry. V dôsledku toho sa u niektorých kresťanstvo zmenilo na moralizovanie a viera bola nahradená činnosťou. Môj predchodca Ján Pavol II., blahej pamäti, správne poznamenal: „Pokušenie dneška je redukovať kresťanstvo na čisto ľudskú múdrosť, akoby náuku dobrého života. V silne sekularizovanom svete nastalo aj postupné sekularizovanie spásy, v mene ktorej sa síce bojuje v prospech človeka, ale človeka polovičatého a redukovaného len na horizontálnu dimenziu. My však vieme, že Ježiš prišiel, aby nám priniesol integrálnu spásu“ (Redemptoris missio, 11).

Práve k takejto spáse nás chce viesť Pôstne obdobie so zreteľom na Kristovo víťazstvo nad všetkým zlom, ktoré dolieha na ľudstvo. V obrátení sa na božského Učiteľa, v navrátení sa k nemu, v okúsení jeho milosrdenstva vo sviatosti zmierenia objavíme pohľad, ktorý je obrátený do nášho vnútra a skúma ho. On môže znovu pomôcť zástupom i každému jednému z nás. Dáva novú dôveru všetkým, ktorí sa neuzatvárajú v skepticizme, a umožňuje im zahliadnuť záblesk večnej blaženosti. Pán nikdy nedopustí, aby nám chýbalo žiarivé svedectvo jeho lásky,  najmä nie vtedy, keď sa zdá, že prevláda zloba.

Márii, ktorá je „živým prameňom nádeje“ (Dante Alighieri, Raj, XXXIII, 12), zverujem naše pôstne putovanie, aby nás viedla k svojmu Synovi. Zverujem jej najmä zástupy tých, ktorí ešte i dnes trpia hladom a volajú po pomoci, opore a pochopení. S týmito citmi posielam všetkým svoje osobitné apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 29. septembra 2005


BENEDIKT XVI.

 

 

 

(Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. na Pôstne obdobie 2006)

 

 

 

 

 
Reklama