Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Pôst - obrátenie a popol - Benedikt XVI.

21. 3. 2010

 

Prijatím popola obnovujeme

našu snahu nasledovať Ježiša

Drahí bratia a sestry!

Dnes, na Popolcovú stredu, začíname pôstne putovanie: je to cesta, ktorá potrvá 40 dní a ktorá nás privedie k radosti Pánovho zmŕtvychvstania. Na tejto duchovnej púti nie sme sami, pretože Cirkev nás od jej začiatku sprevádza a pomáha nám milosťou sviatostí a Božím slovom, ktoré obsahuje program duchovného života i návod na to, ako konať pokánie.

Slová apoštola Pavla nám dávajú presné odporúčanie: „Napomíname vás, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo... Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,1-2). Vskutku, v kresťanskom pohľade na život je každý deň príhodný a každý deň možno nazvať dňom spásy – avšak liturgia Cirkvi nám tieto slová predkladá osobitným spôsobom vo vzťahu k Veľkému pôstu. A že 40 dní prípravy na Zmŕtvychvstanie je milostivým časom a časom spásy, to si môžeme uvedomiť práve vo výzve, ktorou sa nám prihovára jednoduchý obrad udeľovania popola, v liturgii vyjadrený prostredníctvom dvoch formúl: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“, „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš!“

„Kajajte sa a verte evanjeliu!“

 

Prvá výzva smeruje k obráteniu: treba ju prijať s mimoriadnou vážnosťou, uvedomiac si prekvapujúcu novosť, ktorá z nej pramení. Výzva na obrátenie jasne odkrýva a poukazuje na ľahtikársku povrchnosť, ktorá tak často charakterizuje náš život. Obrátiť sa znamená zmeniť smer životnej cesty: avšak nielen malou úpravou, nejakým prispôsobením, ale skutočným a opravdivým obrátením sa do protismeru. Pokánie znamená ÍSŤ PROTI PRÚDU, kde „prúdom“ myslíme povrchný, nedôsledný a márnivý spôsob života, ktorý nás často strháva, ktorý nám vládne a robí nás otrokmi zla alebo väzňami morálnej vlažnosti. Pokánie, naopak, poukazuje na vysoký ideál kresťanského života; pokáním sa s dôverou vkladáme do živého a osobného evanjelia, ktorým je Ježiš Kristus. Práve jeho osoba je konečným cieľom a hlbokým zmyslom obrátenia; on je cestou, po ktorej sú všetci pozvaní kráčať na púti života, osvietení jeho jasom a sprevádzaní mocou, ktorá vedie naše kroky. V tomto zmysle obrátenie ukazuje svoju najkrajšiu a najpríťažlivejšiu podobu: nie je to len morálne rozhodnutie, ktoré riadi naše správanie; je to rozhodnutie viery, ktoré nás celkom zapája do intímneho spoločenstva so živou a konkrétnou osobou Ježiša Krista.

Obrátiť sa a veriť evanjeliu – to nie sú dve rozdielne veci – alebo dve navzájom spojené skutočnosti – v týchto slovách je vyjadrená jedna a tá istá vec. Obrátenie je totálnym „ÁNO“ – súhlasom človeka, ktorý odovzdáva vlastnú existenciu evanjeliu, slobodne odpovedajúc Kristovi, ktorý sa prvý ponúka človeku ako cesta, pravda a život – ako ten, ktorý jediný ho oslobodzuje a daruje mu spásu. Práve toto je zmysel prvých slov, ktorými – podľa evanjelistu svätého Marka – Ježiš začína ohlasovanie „Božieho evanjelia“: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo; kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15).

Výzva „kajajte sa a verte evanjeliu“ nestojí len na začiatku kresťanského života, ale sprevádza ho na všetkých ďalších krokoch; je stále prítomná, obnovuje sa a šíri – rozvetvujúc sa v rozličných ďalších vyjadreniach. Každý deň je milostivým a príhodným časom, pretože každý deň nás pozýva, aby sme sa odovzdali Ježišovi, aby sme mu dôverovali a zostali v ňom, aby sme zdieľali jeho životný štýl, naučili sa od neho opravdivej láske, nasledovali ho v každodennom plnení Otcovej vôle, ktorá je najvyšším zákonom života... každý deň – i keď nechýbajú ťažkosti a námahy, únava a pády, aj keď sme pokúšaní opustiť cestu nasledovania Krista a uzavrieť sa sami do seba, do nášho egoizmu, bez toho, aby sme si uvedomili nevyhnutnosť otvoriť sa Božej láske v Kristovi, aby sme dokázali žiť v spravodlivosti a láske.

V nedávnom Posolstve k Pôstnemu obdobiu som pripomenul, že „je nevyhnutné mať pokoru, aby som prijal, že potrebujem niekoho druhého, kto ma oslobodí od „môjho“, aby mi zadarmo dal „svoje“. To sa konkrétne uskutočňuje vo sviatosti pokánia a Eucharistie. Vďaka Kristovej láske môžeme vstúpiť do „väčšej“ spravodlivosti, ktorou je spravodlivosť lásky (porov. Rim 13,8-10): spravodlivosť toho, kto sa v každom prípade cíti byť viac dlžníkom ako veriteľom, pretože dostal viac, než by sa dalo očakávať.“ (L´Osservatore Romano, 5. február 2010, str. 8)

 

"Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš!"

 

Milostivý čas Pôstneho obdobia nám ukazuje svoj vlastný duchovný význam aj v starovekej formule: Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš!, ktorú kňaz vyslovuje, keď nám na hlave robí znak trochou popola. Vraciame sa tu k začiatkom ľudských dejín, kedy Pán po prvotnom hriechu povedal Adamovi: „V pote tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19). Tu nám Božie slovo pripomína našu krehkosť, ba aj našu smrteľnosť, ktorá je extrémnou formou tejto krehkosti. Tvárou v tvár vrodenému strachu zo smrti a ešte viac v kontexte kultúry, ktorá sa rozličnými spôsobmi pokúša cenzurovať skutočnosť a ľudskú skúsenosť umierania, nám pôstna liturgia na jednej strane pripomína smrť, pozývajúc nás k realizmu a k múdrosti, na strane druhej nás však predovšetkým pohýna, aby sme si uvedomili a prežili tú neočakávanú novosť, ktorá práve v kontexte tejto smrti pramení z kresťanskej viery.

Človek je prachom a na prach sa obráti,

avšak v Božích očiach je drahocenným prachom,

pretože Boh stvoril človeka, určiac ho pre nesmrteľnosť.

A tak liturgická formula „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ nachádza plnosť svojho zmyslu vo vzťahu k novému Adamovi – ku Kristovi. Aj Pán Ježiš sa slobodne rozhodol zdieľať s každým človekom údel krehkosti, a to predovšetkým vo svojej smrti na kríži; avšak práve táto smrť, vyvrcholenie jeho lásky k Otcovi a k ľudstvu, bola cestou ku slávnemu vzkrieseniu, prostredníctvom ktorého sa Kristus stal prameňom milosti darovanej tým, ktorí v neho veria a stávajú sa účastnými na tom istom Božom živote. Tento život, ktorý nebude mať konca, začína už pozemskou etapou našej existencie, avšak dosiahne svoju plnosť po „vzkriesení tela“. Skromné gesto udeľovania popola nám odhaľuje jedinečné bohatstvo v ňom ukrytého významu: je pozvaním prežiť čas pôstu ako uvedomelejšie a intenzívnejšie ponorenie sa do veľkonočného tajomstva Kristovho, do jeho smrti a zmŕtvychvstania, skrze účasť na Eucharistii a na živote lásky, ktorá sa z Eucharistie rodí a v nej nachádza svoje naplnenie. Prijatím popola obnovujeme našu snahu nasledovať Ježiša, snahu nechať sa premeniť jeho veľkonočným tajomstvom, aby sme zvíťazili nad zlom a konali dobro, aby sme zomreli nášmu „starému človeku“, ktorý je spojený s hriechom, a narodili sa „človeku novému“, ktorý je premenený Božou milosťou.

Drahí priatelia! Keď sa chystáme začať náročné pôstne putovanie, chceme s osobitnou dôverou prosiť o ochranu a pomoc Panny Márie. Nech nás ona, prvá z veriacich v Krista, sprevádza počas týchto štyridsiatich dní intenzívnej modlitby a úprimného pokánia, aby sme očistení a úplne obnovení na mysli a na duchu dospeli k sláveniu veľkého tajomstva Vzkriesenia jej Syna.

Požehnaný pôst vám všetkým!

 

 

(Katechéza pápeža Benedikta XVI. na generálnej audiencii v Aule Pavla VI. vo Vatikáne na Popolcovú stredu 17. februára 2010.)



 

 
Reklama